Blessed friday

Milujem prírodu, farby jesene, spev vtákov, čistý vzduch a z času načas mať rande sama so sebou. Dnes som presne ten čas pre seba mala. Chcela som ho stráviť tam, kde to mám rada. V prírode a v tichu. Chcela som si vychutnať posledné lúče zapadajúceho slnka. Babie leto sa pomaly končí, a ja sa teda veľmi neteším na skoré stmievanie,  desať vrstiev oblečenia pod kabátom, suché a popraskané pery, omrznuté ruky a roztopený sneh na chodníkoch. Teraz som sa dosť prezradila, že zima nepatrí medzi moje najobľúbenejšie ročné obdobie, ale sú veci a činnosti, ktoré mám na zime veľmi rada. 

No dnešok sa rozhodne na zimu nepodobal, a preto som sa rozhodla, že pôjdem na kopec neďaleko môjho domu, ktorý sme ako deti volali "hura". Cestou hore, som sa zastavila asi pri štyroch stromoch, na ktoré som chcela vyliezť. Na jeden sa mi to aj podarilo a chvíľu som si užívala pohľad na zapadajúce slnko nad mestom. Keď sa mi podarilo zo stromu zliezť, prešla som ešte pár krokov, ktoré viedli na vrch kopca. Rozložila som si tam deku, sadla si a len tak sa dívala na oranžové strechy, farebné lístie stromov, odrážajúce slnečné lúče v oknách domov a bytoviek. 

Viete, čo som si v tej chvíli uvedomila... že som vďačná. Bola som vďačná zato čo vidím, zato čo počujem, zato, že som tam bola schopná vyšliapať sama, bez pomoci. Uvedomila som si, že za tieto "obyčajné" veci je potrebné ďakovať, že to nieje len ďalšia záložka do našej zbierky. Dnešok ma priviedol k tomu, aby som ľudí a veci, ktoré sa dejú okolo mňa, nebrala ako samozrejmé. Myslím, že mám na čom pracovať a zlepšovať sa vo vďačnosti k ľudom, veciam, či k samej sebe. 

Dnešok bol pre mňa prínosný deň a som vďačná aj zato, že som si to uvedomila, možno neskoro, ale ako sa hovorí "radšej neskoro, ako nikdy". Verím, že tento článok bude takým malým nakopnutím pre vás, ktorí to máte rovnako, ako som to mala ja a ešte aj mám. Budem na sebe pracovať a viac ďakovať.

Ďakujem vám, že ste si to dočítali až sem. <3