Rada by som vám povedala niečo o sebe, o mojom živote a tiež niečo z detstva. Najskôr by som sa vám rada predstavila. Moje meno je Zuzana Jurková, klasické a ničím nezaujímavé meno, no možno trochu zaujímavejšie birmovné meno Amália, ktoré by som kľudne vymenila za krstné. Mám dvadsaťjeden rokov, žijem na Slovensku a mojím rodným mestom je Prešov, ktorému sa kedysi hovorievalo "mestom mladých". Aj keď tu žijem od môjho narodenia a ani počas vysokej školy som neodišla nikam inam, rada by som sa o pár rokov (najskôr keď dokončím vysokú školu alebo aspoň bakalára) odsťahovala do Prahy s mojím zatiaľ priateľom. Neviem či sa mi tento môj sen niekedy podarí zrealizovať, čo verím že áno, do Prešova sa budem vždy vracať veľmi rada a to hlavne kvôli mojej rodine. Prešov, je miestom kde študujem od svojej základnej školy, až po vysokoškolské štúdium na Prešovskej Univerzite. Mojou fakultou je, Fakulta športu so študijným programom, učiteľstvo telesnej výchovy. Nemyslím, že študujem to, čo by som v budúcnosti chcela robiť a tiež ma to neťahá učiteľským smerom. Hoci šport milujem a aj som sa mu venovala naplno od svojich zhruba ôsmich rokov, ako tenisový hráč, no v šestnástich ma to omrzelo a odvtedy sa aktívne nevenujem žiadnemu športu. Z času na čas dostanem chuť, ísť si zacvičiť na skupinové cvičenia, aj keď v poslednej dobe to je so mnou horšie a väčšinou nado mnou zvíťazí moja lenivosť. Keď som bola mladšia, tak so športom to bolo jednoduchšie. K pohybu som sa nemusela nútiť a rozhodne som sa nemusela nútiť k provokácií súrodencov, spolužiakov alebo kamarátov. Myslím, že to bolo mojou najobľúbenejšou činnosťou a za každým problémov v škole, som bola ja, jediné z dievčat, a samí chlapci. V tomto, som veľkú radosť rodičom nerobila a myslím, že teraz tomu nieje veľmi inak. Provokácia ľudí, mi ostala dodnes. Okrem športu a provokovania druhých, som si po ukončení tenisu našla záľubu vo vyrábaní dekorácií, kreslení a presúvaní nábytku, skoro každú sobotu. Raz som chcela mať obrovskú izbu ako dievčatá v amerických filmoch, potom som zas chcela izbu ako mal Harry Potter. Stále som chcela niečo iné a preto bolo nutné každo-sobotné presúvanie nábytku. Teraz ma to tiež niekedy pochytí, hlavne keď cítim vo svojej izbe stereotyp a potrebujem zmenu, ale už to realizujem len raz za dva- tri roky. Vytvárať a vyrábať ma napĺňa až dodnes a práve preto som sa po dlhom zvažovaní rozhodla začať písať články na blog. Veľmi si to užívam a zatiaľ ma to aj veľmi baví. Myslím, že som konečne našla jednu z činností, ktorá ma naozaj napĺňa.
Ako to máte vy? Už ste si našli záľubu, koníček alebo prácu, ktorá vás skutočne baví a napĺňa? Určite mi dajte vedieť, dole v komentároch, rada sa dozviem niečo o vás.
Krásny večer!
Žiadne komentáre
Zverejnenie komentára